Doporučujeme: Italo.cz | Zkracovač dlouhých adres | Snadné sdílení souborů | Služby pro Váš web | Měření rychlosti internetu | Zkus to jinak - logicky | TV program

Cissyn blog — Fantazie nevede k šílenství

11. kapitola k Dedičovi Zla

Datum: 16. 6. 2007 18.32 | Autor: lylianna (u Cissy) | 5100× | Kategorie: Dědic zla | Komentáře: 5

Voldemort sa opäť vrátil do svojej pôvodnej podoby a  akurát sa chystal vypiť všehodžús, keď začul dutú ranu, ako keby niečo ťažké dopadlo na zem.Položil fľašťičku s elixírom na umývadlo a rýchlo vyšiel z kúpelne.

V tej chvíli sa mu naskytol pohľad na Harryho, ktorý bezvládne ležal na zemi.

Celkom ho to vydesilo. Nechápal čo sa stalo. Zobral si Harryho do náruče a niesol ho do spálne, kde ho položil na posteľ. Rozmýšľal nad príčinou synovej náhlej nevoľnosti. Po chvíli rozmýšľania si spomenul že ho nevidel na obede a ani na večeri.

Zamieril do pracovne a zo skrine vybral niekoľko elixírov, s ktorými vošiel do spálne. Sadol si na kraj postele, trochu Harrymu nadvihol hlavu a do pootvorených úst mu začal liať svetlomodrú tekutinu. Potom vstal a odišiel naspäť do pracovne. Mal v úmysle skontaktovať Helenu, kým sa Samuel zobudí.

Po chvíli sa začal Harry zobúdzať. Videl trochu rozmazane, čo bolo zrejme spôsobené tým že nemal na očiach okuliare. V bruchu mu nahlas zaškvrkalo, ale inak sa cítil celkom normálne. Dokonca ho už ani nebolela hlava!

Rukou nahmatal okuliare a nasadil si ich. Čakalo ho ďaľšie prekvapenie.Myslel si že je na beton v Chrabromilskej klubovni, ale nie. Miestnosť v ktorej sa teraz nachádzal vyzerala úplne inak.

Steny boli tmavé, rovnako ako veľká skriňa na šatstvo, malý okrúhly stolík, uprostred izby, posteľ a kreslá.

Harry sa v tej izbe cítil akosi stiesnene. Do spálne neprenikalo takmer žiadne svetlo. Vôbec sa mu tam nepáčilo a čo bolo horšie, vôbec nevedel kde sa to nachádza a ako sa tam dostal.

Chvíľu sa rozhliadal a nakoniec mu zrak padol na dvere. Kvôli tme si ich vôbec nevšimol. Absolútne mu splývali so stenou.

Harry sa pomaly postavil a rovnako pomaly zamieril k dverám. Dával si pozor aby nespôsobil žiadny hluk, ale aj napriek tomu stará podlaha občas zaškrípala.

Opatrne otvoril dvere a zbadal Voldemorta, teda svojho otca ako kľačí pred krbom a s niekým sa cezeň rozpráva.

V tej chvíli mu to došlo. Vspomenul si na to ako zle sa mu urobilo, keď si prezeral Snapovu pracovňu.

Jeho otec bol očividne zabraný do rozhovoru. Harry si teda zatiaľ sadol za stôl a čakal.

Voldemort potom čo svojmu synovi podal elixír išiel ku krbu. Sľúbil že bude Helenu informovať o každej maličkosti a vedel že keby jej synov kolabs neohlásil, len tak ľahko by mu to neodpustila.

Zobral si za hrsť Hop-Šup prášku a potichu povedal adresu Temného sídla. Následne zakričal meno svojej ženy.

Na jeho prekvapenie k nemu neprišla Helena, ale Marion.

"Otec?" spýtala sa Marion neveriacky.

Matka jej už stihla povedať o tom, podľa nej šialenom pláne, vďaka ktorému mal dávať pozor na Samuela, ale dosť ju prekvapilo že sa ozval tak neskoro.

"Marion? Čo tu robíš? Nemala si byť s ostatnými na misii?!"

Voldemort už bol naozaj podráždený.

"Mala, ale matke sa urobilo zle a keďže si sa ty rozhodol ísť na dovolenku do Rokfortu, nemal sa o ňu kto postarať."

Voldemort sa zarazil. Helene sa niečo stalo? Bol taký vykoľajený že dokonca zabudol na Marion nakričať za jej drzé správanie.

"Čo sa jej stalo?"

"To nikto nevie. Normálne sme sa rozprávali a okolo siedmej sa jej urobilo zle a odpadla. Severus je teraz pri nej." povedala Marion zamračene.

Voldemort mal teraz veľmi ťažkú voľbu. Buď pôjde za svojou manželkou, ktorej je zle alebo ostane so Samuelom, ktorý na tom nie je o nič lepšie.

"Onedlho sa ozvem. Buď pri svojej matke a nehovor jej o našom rozhovore." povedal Voldemort.

"Dobre, ale..." Marion nestihla dopovedať, lebo jej otec prerušil spojenie.

"Fakt skvelé!" vyprskla nahnevane. Dnes už mala všetkého plné zuby a rozhovor s otcom jej rozhodne na lepšej nálade nepridal.


Voldemort prerušil spojenie s Marion a mal v úmysle ísť skontrolovať Samuela. Aké bolo jeho prekvapenie keď zbadal Samuela ako sedí za jeho stolom a číta si eseje, ktoré pred jeho príchodom do pracovne opravoval.

Voldemort chvíľu rozmýšľal nad tým ako chlapca upozorniť na svoju už "aktívnu" prítomnosť. Vlastne sa ani nemusel obťažovať, lebo Harry vycítil jeho pohľad a zdvihol hlavu.

Harryho to dosť prekvapilo. Uplne sa začítal do jednej eseje a nevšimol si že Voldemort už rozhovor s...no to Harry nevedel, ukončil.

Voldemort sa rozhodol že sa najprv čo najskôr postará o Samuela a potom pôjde za Helenou.

"Môžeš mi povedať, prečo si celý deň hladoval? " spýtal sa Voldemort prísne.

Harry sa začínal cítiť ešte nepríjemnejšie, teda ak sa dalo cítiť ešte nepríjemnejšie. Veď ako mu mal na niečo také odpovedať. Povedať pravdu by znamenalo povedať že sa príliš venoval vzťahmi medzi nimi a na jedlo zabudol a to mu rozhodne nemienil povedať. Ešte stále k nemu nemal vybudovanú dostatočnú dôveru.

"Nemal som chuť." odpovedal teda proste. Svojim spôsobom ani neklamal, po stretnutí so Simone a otcom nemal na jedlo naozaj chuť. Keď hovoril že chce mať rodinu nemyslel si že to bude prebiehať takto...rozhodne si nepredstoval že ho budú takto ignorovať. To mohol ostať aj bez rodiny a nič by sa nezmenilo.

"O tomto sa ešte porozprávame, tým si buď istý Samuel. Teraz ti objednám niečo na jedenie a ty to bezpodmienečne zješ, vyjadril som sa jasne?" spýtal sa Voldemort. Ton jeho hlasu nedával priestor na námietky.

"Ano." znela Harryho prostá odpoveď. Musel sa zamyslieť. Vyzeralo to tak akoby sa stalo niečo vážne a jeho otec to musí ísť rýchlo vyriešiť.

"Ehm...stalo sa niečo?" spýtal sa nesmelo.

Voldemort sa naňho skúmavo pozrel. Asi by mu to mal povedať.

"Helene, tvojej matke sa priťažilo. Potrebujem ísť čo najrýchlejšie za ňou.Ak sa cítiš lepšie, išiel by som hneď." povedal Voldemort pomaly.

Harrymu sa po otcovej odpovedi rozbúchalo srdce. Matke sa priťažilo? Čo to znamená? Je snáď už dlhšie vážne chorá?

"Je mi dobre, môžem ísť za matkou s tebou?" spýtal sa Harry rýchlo.

Voldemort zaváhal. V sídle bude teraz veľký rozruch a on nebude môcť dohliadať na smrťožrútov, Helenu a k tomu ešte aj Samuela.

"Nemyslím si že je to najlepší nápad. Som si istý že by ťa videla rada, ale nebudem mať čas na teba dozerať, Samuel. V sídle sú momentálne aj smrťožrúti a to celú situáciu komplikuje." rýchlo vysvetľoval Voldemort.

Harry len sťažka potlačil sklamaný výraz.

"Dobre teda, prosím pozdravuj ju odo mňa." povedal stiesnene.

Voldemort len prikývol, nabral si do hrsti Hop-Šup prášok, vstúpil do krbu a povedal:

"Temné sídlo." a zmizol v smaragdových plameňoch...

Harry ostal sedieť na stoličke a zaboril si hlavu do dlaní. Tak veľmi chcel vidieť svoju matku. Síce ju nepoznal, ale je to predsa jeho matka! Potrebuje zistiť aký je jej stav, či je to vážne.Musel sa dostať k svojim rodičom, len nevedel ako.

Bože, ja som ale tupec! Ak sa dostal Voldemort ztadeto k matke, tak môžem urobiť presne to isté aj ja.

Harry zahodil za hlavu trpezlivosť aj bezpečnosť a podišiel ku krbu. So stojana vedľa neho si nabral do hrsti Hop-Šup prášok. Chvíľu nerozhodne stál pred krbom. Uvedomoval si že ak sa o tom dozvie otec, čo sa teda určite dozvie, bude mať pekne veľké problémy.

Nesprávaj sa ako slaboch!Je to tvoja matka! Chcel si predsa mať rodinu, takže si pekne krásne zober Hop-Šup prášok a upaľuj!!!

Harry poslúchol svoje druhé "ja", zo stojana vedľa krbu si zobral za hrsť Hop-Šup prášku, vošiel do krbu a povedal:

"Temné sídlo!" a zmizol v smaragdových plameňoch, rovnako ako pred chvíľou jeho otec....

Voldemort rýchlym krokom zamieril do spálne svojej ženy. Dúfal len že to nie je niečo závažné. Po ceste hore schodami sa zamyslel nad Samuelom.

Nevravela Marion náhodou že Helena omdlela okolo siedmej? Presne vtedy sa to stalo aj Samuelovi. Je možné, aby mali tieto kolabsy nejakú spojitosť?

Voldemort tú myšlienku rýchlo zavrhol. Niečo také predsa nie je možné. Rozhodol sa že o tom ešte neskôr popremýšľa a vstúpil do spálne, v ktorej sa nachádzala Helena.

Jeho manželka očividne spala a pri nej, na kraji postele sedeli Marion s Danielom. Snape sedel v jednom z kresiel.

"Pane." Snape sa okamžite postavil.

"Otec? Čo tu robíš?" spýtal sa ho Daniel prekvapene.

Voldemort ho za to spražil nie veľmi príjemným pohľadom. Marion sa radšej ani neozývala. Videla že jej otec nemá najlepšiu náladu.

"Severus, čo sa deje?" otočil sa Voldemort na Snapa.

"Neviem ako to vysvetliť pane. Vaša manželka je fyzicky úplne zdravá, ale aj tak nie je celkom v poriadku. Urobil som jej viaceré testy ale nenašiel som preto žiadne vysvetlenie.Momentálne je v poriadku, len spí ale nemôžem si byť istý či sa to nezopakuje." povedal Snape.

"Dobre, zatiaľ môžeš ísť." prepustil ho Voldemort.

Snape sa uklonil a vyšiel zo spálne.

"Ako dlho spí?" spýtal sa Marion.

"Zaspala len niekoľko minút predtým než si prišiel."

"V poslednom čase toho veľa nenaspala. Aspoň si konečne oddýchne." pridala sa Marion a postavila sa. Napadlo ju že otec bude chcieť byť zrejme s matkou aspoň na chvíľu osamote.

Daniel pochopil jej úmysel a rovnako ako ona sa postavil.

"Potrebujeme sa s Danielom o niečom porozprávať. Budeme v mojej izbe." povedala Marion, vo chvíli keď sa Voldemort nadychoval k otázke a spolu s Danielom odišla zo spálne svojich rodičov.

Voldemort si sadol do kresla a bez slova hľadel na Helenu....

Harry doslova vyletel z krbu. Halou sa ozvalo cinknutie, ktoré značilo rozbitie jeho okuliarov.

"Sakra." zanadával Harry.

Kolenačky šmátral rukami po zemi a hľadal to čo mu bolo schpné prinavrátiť zrak. Bez nich videl len nejasné čmuhy.

Samozrejme si teda nemohol všimnúť približne dvatsiatich mužov v maskách a čiernych habitoch, ktorí ho pobavene pozorovali.

Na ich prítomnosť ho upozornilo až:

"Ale, ale, koho to tu máme? Snáď si sa nestratil, Potter?" ozval sa jeden z nich.

Harry ten hlas okamžite spoznal. Malfoy! Čo značilo že sa dostal do peknej kaše.

Dobre, nepanikár. Skús s nimi konverzovať.To by ma zaujímalo prečo im to otec nepovedal..

"Vlastne nie, ala už som aj tak na odchode, nenchajte sa rušiť." povedal Harry a konečne nahmatal svoje okuliare. Po ich nasadení zistil že sú na nich popraskané sklíčka, ale rozhodne to bolo lepšie ako tu šmátrať poloslepý.

"Hádam by si teraz neodišiel? Zábava ešte ani nezačala..." prehodil niekto, pre Harryho neznámy, posmešne.

Niekoľkí sa zachechtali. Harry cítil ako ho opúšťa odvaha. Jeho šance poraziť dvatsiatich smrťožrútov boli veľmi mizivé.

"Pre mňa je zábavné už to že vidím takých pätolízalov, ako ste vy." povedal Harry odvážnejšie, než sa v tej chvíli cítil.

Jeho poznámka mala veľmi neblahé následky...

"Zaujímalo by ma prečo chcel otec hovoriť s matkou." prehodila Marion zamračene a sadla si na svoju posteľ.

"Myslíš že to súvisí so Samuelom?"

"Samozrejme že s ním, ale zrejme to nebolo až také vážne, keď  sem napriek tomu prišiel, aj keď..."

"Viem na čo narážasš, ale moja odpoveď znie NIE. Otec už začal brať Samuela ako člena rodiny, tým som si istý. Keby bolo Samuelovi naozaj zle, určite by sa naňho nevykašľal a neprišiel by sem."

"A čo ak to tak je? Ako by si to vyriešil ty, keby si bol na jeho mieste?"

"Neviem." priznal Daniel. Bola by to bezvýchodisková situácia. Nemohol by zobrať Samuela so sebou krbom, lebo je dobre známe že cestovanie ľudí ktorí sú v zlom zdravotnom stave pomocou Hop-Šup práškovej siete je riskantné, taktiež ako premiestňovanie.

"Ani ja, tak vidíš." povedala Marion víťazoslavne.

"Lenže my nie sme otec. Nezabudáj na to čo všetko už dokázal." pripomenul jej Daniel.

"To je síce fakt, ale ani on nie je bezchybný. Tiež si nemyslím že by sa chcel s matkou rozprávať, keby to čo sa stalo Samuelovi nebolo vážne."

Marion sa pomaly dostával k hlavnej podstate svojho rozprávania.

"Dobre, ale čo tým všetkým sleduješ?" spýtal sa Daniel podozrievavo. Poznal Marion dosť dobre na to aby vedel že niečo chystá.

"Otec je momentálne zaneprázdnený a nášmu najmladšiemu bratovi zrejme nie je dobre. My sme jeho starší súrodenci a preto by sme sa mali pozrieť či je v poriadku." povedala Marion nevinným hlasom.

Danielova odpoveď prišla okamžite:

"Nie a ešte raz nie! Vieš čo by sa stalo, keby to zistil otec?! alebo keby nás dostal niekto s Fénixovho rádu?" spýtal sa Daniel zvýšeným hlasom.

"Mohol by si so mnou prestať hovoriť týmto tonom?! Bol to len návrh." povedala Marion urazene.

" Prepáč mi to, len je toho na mňa veľa. Ešte k tomu aj list od Samuela." povzdychol si Daniel utrápene.

"List od Samuela? Žeby som o niečom nevedela?" spýtala sa Marion so zdvihnutým obočím.

Daniel vytiahol z vnútorného vrecka list od Harryho a podal jej ho.

Marion ho nedočkavo roztvorila a začala čítať. Tvár sa jej po chvíli rozjasnila.

"A čo mieniš robiť?" spýtala sa ho.

"Neviem, otec nebude súhlasiť." povedal Daniel zamračene.

"Daniel, to snáď nemyslíš vážne. Je očividné že si si s ním už vytvoril dobrý vzťah a aj to že ťa teraz potrebuje a ty mi chceš nahovoriť, že za ním nepôjdeš len preto že ti to otecko nedovolí?! Prosím ťa, aspoň raz sa zachovaj inak ako poslušný chlapček a vráť sa do Rokfortu."

"Pokiaľ viem, tak aj ty si vždy otca poslúchala." zamračil sa Daniel.

"O to tu teraz nejde. Myslím že by si sa tam mal vrátiť."

"Máš pravdu. S otcom to nejako vyriešim." povedal Daniel po chvíle rozmýšľania.

"Tak sa mi to páči." povedala Marion s úškrnom, čím si vyslúžila šťuchanec od brata...

Lucas nevedel zaspať. Ležal v posteli a prevaľoval sa zboka na bok, po chvíli ho to prestalo baviť, švihol prútikom a miestnosť osvetlilo svetlo. Pohľadom blúdil po svojej izbe a to mu ani trochu nezlepšilo náladu.Izba bola samozrejme luxusná, ale pôsobila až moc vyumelkovane.

Lucas sa posadil. Nepáčilo sa mu že on je mimo diania, zatiaľ čo ostatní vedia o všetkom. Rodičia sa mu už dlhú dobu neozvali a o súrodencoch ani nehovoriac. Dosť ho prekvapilo že sa naňho Simone vykašľala. S ňou si so všetkých súrodencov rozumel najviac. Rozhodol sa že jej napíše list.

Prešiel na druhú stranu priestrannej izby, sadol si za stôl, vybral písacie potreby a začal písať:

Milá Simone,

napriek udalostiam, za posledné dni sa trochu čudujem tvojmu rozhodnutiu. Tiež ma zaráža že si zmenila nároz na našeho najmladšieho brata. Pokiaľ viem keď sme sa naposledy rozprávali, nebola si zistením že máš dvojča veľmi nadšená.

Je za tvojim rozhodnutím niečo viac ako túžba spoznať nášho "strateného" brata? Každopádne by som bol rád, keby si ma informovala o dianí doma aj v Rokforte.

Mimochodom ako sa máš? Dúfam že je ti na Rokforte dobre, ak áno prajem ti to...a ak nie, chcem ti pripomenúť že sa sem môžeš vrátiť.

Uroveň školy po tvojom odchode značne poklesla. Stále neviem pochopiť prečo nás otec držal, v mojom prípade drží na takejto priemernej škole. Čo najskôr mi odpíš.

                            S pozdravom                Lucas

Lucas pripevnil list k nohe svojej sovy, ktorá ticho húkala, otvoril jej okno a vypustil ju do hustnúcej tmy.

Lucas dúfal že mu Simone obratom odpíše. Nikdy nebol veľmi trpezlivý, koniec koncov, mal to v rodine.

Lucas vstal a pobral sa naspäť do postele. Ľahol si, prútikom znovu zhasol svetlo a po niekoľkých minútach konečne zaspal....

Simone sedela pri svojom písacom stole a čítala si hrubú knihu, ktorú dostala od otca. Samozrejme obsahovala prevažne čiernu mágiu, ale to Simone vôbec neprekážalo. Čierna mágia ju vždy priťahovala.

Pohľadom občas zablúdila k svojim polubývajúcim. Už po prvých dvoch minútach čo s nimi strávila zistila že si zrejme nebudú rozumieť. Simone to veľmi netrápilo. Bola zvyknutá baviť sa len so súrodencami a rodičmi a priatelia jej zatiaľ nechýbali.

Práve sa chystala prejsť na ďaľšiu stranu, keď začula tiché ťukanie na okno. Simone zdvihla hlavu a vzápätí rýchlo vstala, otvorila okno a vpustila sovu dnu. Hneď ju spoznala. To bola predsa Lucasova sova!

V poslednom čase na svojho staršieho brata celkom zabudla. Zobrala si list, opäť si sadla za stôl a začala čítať.

Po dočítaní sa jej zmocnili menšie výčitky svedomia. Uvedomila si že Lucasovi nedala vôbec žiadne vysvetlenie. Musela sa usmiať nad tým ako dobre ju jej brat pozná. Samozrejme že do Rokfortu nešla len kvôli Samuelovi a ani naňho nezmenila názor. To mu však nechcela prezradiť. V budúcnosti by sa jej to mohlo vyplatiť.

Simone sa rozhodla že bratovi odpíše až zajtra. Bola už dosť unavená a odpoveď si musí najprv poriadne premyslieť aby to znelo vierohodne.  List spolu s knihou hodila do zásuvky v stole, sfúkla sviečku a ľahla si do postele...


Podobné články:
13. kapitola od Lyliann
14. kapitola k Dědici zla
15. kapitola od Lyliann
17. kapitola od Lyl
18. kapitola - Příčná ulice
19. kapitola od Lylianny
2. kapitola od Blackes
21. kapitola - dohoda
28. kapitola Komplikace
3. kapitola - hrozné zistenie a následujúce události
34. kapitola - Název není znám :)
4. kapitola - rodinný rozhovor
40. kapitola - konec ochutnávky a konec 40. kapitoly :)
40. kapitola - ochutnávka
60. kapitola - Alexův životní omyl
66. kapitola - celá
68. kapitola celá
7. kapitola ke kčv
7. kapitola - Nočný rozhovor
8. kapitola od Cissy
9. kapitola od Lyliann





Komentáře:

Přidat nový komentář:




Ochrana proti spamu. Napište prosím číslici pět: